VZŤAHY

Jozef Mak – Maruša Meľošová
Od samého začiatku bol vzťah, ktorý sa vyvinul medzi Jozefom a Marušou založený na čistej láske. Bolo to silné puto, ktoré ich spájalo. Už od prvých stretnutí v stajni u Meľošov, kde Jozef spával, padli si jeden druhému do oka, najprv opatrne a nesmelo, no neskôr naplno oddávali sa obaja svojej láske. Jožo Marušu úprimne ľúbil a ona sa o neho láskavo starala. Nosievala mu jedlo, potešila ho i slovom, čo Jožovi vždy dobre padlo. „Marušin chlieb mal ešte i teraz v kolibe schovaný, nezjedený, za svedka prichystaný, že je Maruša i taká dobrá ako mater.“ 66
Nesmierne ťažko preto padlo mladým milencom čo i len na čas prerušiť vzájomné puto, keď Jozefa povolali na vojnu. Lúčenie bolo bolestivé. „Keď sa lúčili, v Maruši prebudil sa i posledný kúsok ženskosti a plakala, keď objímala Jozefa Maka.“ 67Plánovali spoločnú budúcnosť, bývanie v novo postavenej chalúpke a tento zásah osudu mal byť teraz zaťažkávacou skúškou ich vzájomnej oddanosti. Násilné odlúčenie ich vzťah poznačilo natrvalo, pretože Maruša sa v beznádeji, čakajúc na Jozefov návrat z vojny vydala za jeho brata Jana. Joža však nikdy neprestala milovať a rovnako tak aj Jozef sa dostal do rozporu citu s rozumom. Naďalej ho Maruša priťahovala (aj keď bola chorobou ubitá a zrapavená), ale dokázal sa ovládať, lebo si uvedomoval, že oficiálne Maruša nepatrí jemu, ale jeho bratovi. Aj keď sa Jozef s Marušou zasnúbili v srdci dávno predtým než Jano pred oltárom. Ťažko je však rozumu dlho ovládať srdce, ktoré si napokon aj tak urobí svoje. A tak ani Jozef, ani Maruša neodolali pokušeniu opäť sa prebúdzajúcich emócií, ktoré sa bezvýsledne snažili potláčať. „Ani na ume nemala, aby sa Jozefa dotkla, lenže stalo sa tak nenazdajky, a vtedy akoby prútom udrel naraz po celom tele. Ani na ume nemal, aby Marušu objal, a nemohol za to, že sa tak stalo, no a keď ju pocítil v ramenách, zdivela v ňom krv.“ 68Vášeň sa im vymkla spod kontroly a oni nemohli sa krotiť a začali sa potajme stretávať u Meľošov.
Tento nerozumný vzťah nadobro ukončil Jozef až vtedy, keď sa dozvedel o Marušinom klamstve Hiriačkovi. To sa mu hnusilo rovnako ako aj Marušina náklonnosť k alkoholu. Navyše, musel a správať racionálne, veď mal doma ženu Julu a malého syna. Vtedy začal preklínať Marušu a zakazoval Jule stretávať sa s ňou. „Hovädo som bol, keď som tu niekoho strpel. Ale už nestrpím. Choď jej povedať zaraz, aby sa pratala, lebo ja kyjak nájdem i teraz! … Choď jej povedať, že ju zmlátim. Nech sa viac nikto môjho nedotýka, čo je moje, nech mi nik neberie, nadával som sa dosť, zožrali by ma celého, a tú tam rozdriapem na kusy, ak pôjdem von. Vmlátim ju do zeme, pokým jej bude trčať čo i len jediný prst. Nech sa mi tu nevláči.“ 69 Obrovské napätie v ľúbostnom trojuholníku ukončila až Marušina smrť.
Jozef Mak – Jula Petrisková
Jožo bol jediný človek, ktorý sa vľúdne správal k mrzáčke Jule. Bola mu nepríjemná jej nekonečná pokora a poníženosť. „..lebo sa mu zdala ošklivá v nekonečnom ponížení a služobníctve, a chcel ju opľuť a okríknuť: – Jula, vystri sa! Nemotaj sa tu ako mátoha, akoby si podošvy nemala..“ 70 A jednak pri nej mäkkol. A Jula to vycítila. „Makova ťažká a mocná dlaň kĺzala sa jej hore chrbtom, vychodila z nej horúčava, čo ju dusila a oslepila. Nevidela viac nič.“ 71 Jula sa do Maka beznádejne zamilovala a v Jožovi sa zrodilo rozhodnutie vziať si Julu za ženu. Ťažko povedať, či to bolo z trucu, vzdoru alebo len náhleho vzplanutia, ale určite na začiatku ich vzťahu nebola láska. Ich svadbe paradoxne dopomohlo aj odhováranie Julinej rodiny od svadby. Vraj Jula nemá žiadne veno, lebo nikdy netušili, že príde hlúpy, čo kúpi a bude si chcieť vziať mrzáčku za ženu.
Jula si uvedomovala, že Jožo ešte vždy ľúbi Marušu, ale milovala ho takou bezhraničnou láskou, že neveľmi dbala. A jej rodina jej to v snahe zabrániť svadbe neustále prízvukovala. „- Vieš čo mi doma naši Petriskovci povedali? Povedali, že ma ti návidieť nikdy nebudeš. Že ty aj teraz iba na Marušu myslíš.“ 72 Vzťah s Marušou musel brať Jožo ako minulosť a podvoliť sa spoločenským konvenciám. „A čože ma do Maruše! Bolo, čo bolo, ale v kostole sa stalo ináč, nuž musíme mať pokoj. Len povedz Maruši, aby nič nespomínala, musíme sa tak mať, ako boh prikázal, a vašim doma povedz, že nech sa nestarajú, či ťa budem návidieť alebo nie. Keď prídem pod oblok, načúvaj, a keď ťa zavolám, tak vyjdi.“ 73 Ale aj v kostole, v deň sobášu, pozeral Jožo stále neprítomne na Marušu. A nad ňou aj rozmýšlal.
Ich manželstvo bolo veľmi zvláštne pretože v ich láske bol veľký nepomer. Jula mala akúsi zvláštnu potrebu cítiť sa podriadená a neustále si doslova žiadala nadávky a bitku. „- Jožko, veď ma len zbi, ty ma nikdy nezbiješ…“ 74 To sa Jožovi ošklivilo a začal k Jule pociťovať až odpor. „Pochytí ho odpor, ba zmení sa tak, že sa mu bude Jula oškliviť, a v duchu vyberal si pomaly surové slová, aby ktorési z nich povedal skôr, ako ho vychytí opravdivý hnev. Často i teraz myslel si tak, že nevydrží s Julou pod jednou strechou a že to jednak nemôže povedať ani jej, ani nikomu. Vymýšľal spôsoby, ako ju nevidieť, keď sa mu nechce na ňu hľadieť, a strašne sa bál, že ju raz udrie v taký čas, keď to bude Jula najmenej očakávať.“75 K svojej novej manželke sa správal surovo, neprejavil jej ani štipku citu. Len večer, potajomky, keď už tuho spala opatrne ju prikríval, aby jej nebola zima.
Keď vzali Joža do väzby, bola Jula jediná, ktorá verila v jeho návrat a jedenásťkrát mu šla naproti. Za ten čas to mala v chalupe veľmi ťažké. Bola doma ako na cudzom, neustále sa strachovala, že Jano ju môže hocikedy vyhnať. A ona musela by ísť. Medzi tým mu aj porodila syna. „Prvý raz jej pozrel do očí a videl najsamprv, aká je Jula nesmierne čistá. Potom to, že pricloňuje trochu oči a viečka má biele, priezračné, i celú pleť takú jasnú, čistú, hladkú a bielu, a nevedel, iba tak cítil, že táto jasnota pochodí od troch vecí: od materstva, od únavy a od radosti. Hej, nepekná Jula bola takáto zázračne krásna. A umná, dobrotivá.“ 76 Tak isto ako neprejavoval svoje city Jule, neprejavil ich ani svojmu synovi. Bál sa ukázať svoju citovú stránku navonok, akoby sa bál, že sa tým stane zraniteľný. „Nesvedčilo by sa, aby Mak povedal svojej žene, že mu syn páči, nuž nepovedal jej nič…“ 73 A Jula sa neustále strachovala, či nevykonala niečo zlé, čo by sa Jožkovi mohlo znepáčiť. „A ja som vždy neumná, vždy niečo vykonám, čo nemám, nuž akože ma má návidieť?“ 77 Lebo Jula Maková bola sprostá a mala rada Jozefa Maka.
Jožo Mak definitívne ukončil svoj nový krátky románik s Marušou a veľmi na ňu zanevrel. Preto v ňom nesmierne vrelo, keď sa Jula vybrala za Marušou po radu. V zúrivosti zbil Julu. Ale Jula bola tupá a údery ju neboleli. Väčšmi boleli Joža,sťaby sa bol zbil sám. Veľmi sa zahanbil sám pred sebou a ukrutné výčitky mu nahlodávali svedomie. Hanbil sa, že chcel svoju vinu zvaliť na Julu a tak sa jej zbaviť a uľaviť si. Jula sa cítila ešte väčšmi na obtiaž a rozhodla sa, že vezme chlapca a od Joža odide. Nevyhrážala sa, chcela to urobiť potichu, bez rečí, tak, aby Jožovi pomohla. Vtedy sa pokoril Jozef Mak. A pokoril sa hlboko. „Naučil sa láskať, hoc nemotorne, jednak sa len zastavil pri Jule a nevšímal si, či je tupá, či nie, či mu odpovedá, či nie, či sa usmeje na neho, alebo to patrí synovi. I pokoril sa ešte hlbšie.“ 78 „Veď ja len vidím, ako kapeš, a najradšej by som si krk vykrútil, keď ťa vidím, a keď som ťa zbil, tak mi bolo, ako by som si bol mater zbil.“ 79V tom čase však už Jula zdnuka chladla, necítila už v sebe žiaden nárek. „Niet takého spôsobu, aby sa do July mohlo nadýchať hoc len trochu tepla, lebo Jula sa uzavrela, striasla so seba všetko ako panna- zem, keď sa v jeseň vychystá na spánok, a Jula čaká už iba na inovať, aby ju okrášlila, aby ju ovila závojom, ktorý sa síce chytro potrhá, no i za ten krátky čas, pokým ju bude ovíjať, stane sa s ňou neuveriteľná zmena: Jula bude sa vydávať za ženícha- slnko v bielom plášti.“ 80Jula chradla a bol to nedostatok lásky a pochopenia, čo ju zabíjal. „Jozef Mak nebol nežný, ani mäkký, ani dobrotivý nechcel byť, priečily sa mu takéto veci, Jozef Mak bol rubár, ale nespustil dlane s Juliných ramien hodnú chvíľu, i keď už zamĺkli, keď sa už nič nespytoval a keď Jula nič nehovorila.“ 81
A inovať si prišla po Julu. Nikdy neprestala Jozefa milovať a práve zdal sa jej nejaký mäkší, citlivejší. Nahútala si, že na svete je len málo ľudí ako Jozef Mak. „Skoro tak sa jej zazdalo, ako by Jozef nebol iba jeden človek. Ako by Mak vypĺňal celú medzeru, čo do počtu ľudstva chýba.“ 82A tak podala svojmu mužovi svoju dlaň. „Jozef Mak sa zachvel, nevedel, čo mu Jula v dlani podala, ani si to nikdy neuvedomil, ba veď ani nie je človeku dožičené, aby vycítil úplne, že v Julinej dlani bolo i veľké odpustenie, aké možno celkom iba dávať, ale prijímať ho celkom- nie je prisúdené obyčajnému človeku.“ 83Vedela Jula, že na svete je len jeden človek, ktorého tak veľmi miluje. Viac ako svoje sestry, rodičov, viac ako seba samu. „Nemám ja nikoho na svete okrem teba, Jožko, nemám ja ani sebe. Na svete je náramne mnoho ľudí, na svete je naša celá dedina, susedia, moje tri sestry, malá Hana, i môj syn, čo sa mi hockedy usmeje ako jasný deň, ono jednak by som bola sama, keby teba nebolo.“ 84 Keď umierala, chcel jej Jožo ukázať, že i robotník má srdce, ale ukazovať ho nemôže, má v ňom i dosť tepla, lásky i mäkkosti, ale je to láska na ktorú možno prisahať. A Jula pochopila. A umierala šťastná, s ustatým, bielym úsmevom na perách. „Biely, čistý úsmev vysadne jej na čelo, a keby len trochu vládala podvihla by obe dlane aby sa Jozef Mak mohol do nich skloniť. Keby len trochu vládala, usmiala by sa zreteľnejšie, nahlas a rozprávala by Jozefovi: – Jožko, myslela som si, že nedožijem… Myslela som si, že si my nikdy, nikdy rozumieť nebudeme, a všetko bolo falošné, čo som si myslela. Veď ja teraz vidím, ako ma máš rád…
   – Veď sa nehneváš, pravda, aká som… Ako mi to mohlo prísť na um, aby si sa hneval? Vedela som ja už vopred, aký dobrý prídeš domov, ba čakala som iba teba, aby si prišiel domov. Sen sa mi nasilu tisol do očú, ženy okolo mňa si myslely, že naozaj spím, a ja som si iba teba čakala, lebo mi všetci boli cudzí. Ja ti len teraz budem spať pokojne a ľahko. Keby si priložil ruku, zbadal by si, že mi srdce ešte nebije, ešte je vždy stiahnuté, ako kameň, ale keď si prišiel, keď ťa vidím, nuž pokojne si odpočiniem a srdce mi začne biť. Či vieš Jožko: keď mi srdce začne biť, čo sa vtedy stane? Vtedy začne žiť svet.“
85A radosť, ktorá sadla na Julu skôr než inovať je nesmrteľná. „Radosť, čo sa do nej tisla posledné dni, nemohla tak naraz a ticho umrieť, ako umrela pokorná Jula. To nejde!… Radosť umiera veľmi pomaly, alebo neumrie nikdy, najmä nie tam, kde jej bolo veľmi málo.“ 86A Jozef Mak ostal sám s jedinou prosbou od Julky. „Keby som len trochu bola tušila, keby som skôr bola tušila, že ma budeš raz i návidieť, veď by som ja nebola oslabla do truhly. Bola by som sa držala života tak húževnate, tak tvrdo, ako pleseň na kameni. Nič by ma nebolo zožralo… Keby som trochu skôr… Veď mi už aj srdce začalo biť, a ja ani sama neviem, prečo a ako prestalo. Veď by som ja i plakala, keby som mohla, nuž odpusť mi, Jožko, a staraj sa o deti.“ 87
Jozef Mak – rodina
Jozef to v rodine od mala nemal na ružiach ustlaté. Od detstva nepríjemne pociťoval, že je len nemanželským dieťaťom aj keď on sám za to najmenej mohol. Nikto, ani vlastná matka, sa netešila na jeho prichádzajúci život. Dopredu vedela, že to bude mať nesmierne ťažké – ona i jej novorodený syn. „A ona teraz v tomto dome porodila chlapca, čo nemohol byť ani Jano, nemal byť ani Mak.“ „… a mater sa bála otvoriť ústa na otázku či je nový život životom, alebo len nesúca príťaž, o akej aj materi škoda rozprávať.“ 88
        

V detstve nemala čas sa o Jožka starať a táto povinnosť pripadla Janovi, jeho staršiemu bratovi. I tak mal však Jožko svoju mamu rád. Keď bol malý veľmi mu pripomínala voskovú Pannu Máriu, ktorú vídaval v kostole. Myslel na ňu s láskavou starostlivosťou. Veď aj práve kvôli matke sa rozhodol postaviť po požiari nový dom, aby mala kde dôstojne umrieť. Považoval ju za veľmi silnú ženu. „Oho, moja mať viac vydrží ako hovädo!“ 89 A nemýlil sa, veď Eva Maková dokázala dokonca mlčky znášať znásilňovania starého Meľoša.
Vzťah Jozefa a matky bol veľmi zložitý a niekedy dochádzalo medzi nimi k nedorozumeniam. Vtedy Jozefa pochytila mrzutosť a ovplyvnený ťažkými okolnosťami nechal sa na sekundu ovládnuť hnevom. „Zrazu znenávidel v nej i chorobu, suchotu, nekonečnú poddajnosť, slabosť i silu, čo viac unesie ako kôň, večnú pokoru, i lásku materinskú, i nárek, i jej hriech, i seba.“ 90To ho však v zápätí zamrzelo a hanbil sa sám za seba, keď si uvedomil, že matka s ním mala vždy len dobré úmysly. Po návrate z vojny nenašiel ju už medzi živými.
Až do svojej dospelosti Jožo vôbec netušil, kto je jeho biologickým otcom. Dennodenne s Gregorom Biaľošom v hore stínal stromy, ale považoval ho len za jedného z chlapov a nikdy mu neopätoval jeho vľúdnosť a snahy o spriatelenie sa. Až keď ho jedného dňa usmrtilo privalenie obrovským stromom, zazdalo sa Jožovi, akoby vraveli: otca ti zabilo.
Aj Jožov vzťah zo starším bratom bol poznačený faktom, že Jožo bol nemanželským dieťaťom. Jano si dobre uvedomoval svoje práva v dome a dával mladšiemu bratovi nepríjemne na vedomie svoje prvenstvo. Napriek všetkému mal Jožko rád svojho brata- obra. Zvykol si na bitky, ba dokonca ich považoval za nutnú súčasť ich súrodeneckého vzťahu. Paradoxne vnímal bitky za prejav náklonnosti a keď ho brat nezbil, pociťoval Jožo trpké sklamanie. „- Veď ma musí zbiť! Kedyže ma zbije? Veď ma musí zbiť…! Kedže ho Jano Mak nezbil strpklo v ňom čosi, prestal brata milovať…“ 91Ako chlapci rástli, rástla aj Janova zatrpknutosť a arogancia. Tie nakoniec vyhnali Joža z domu na zárobky ku Kubandovi. Po návrate z vojny uštedrí Jano svojmu bratovi ďalšiu ranu- privlastní si jeho chalupu a Jožkovu milú si vezme za ženu. Avšak „veľkoryso“ prizná bratovi právo na polovicu domu. „- Keď si prišiel, krivda sa ti nestane, – hovoril Jano Mak. – Ja ti nezatajím, že máš na chalupu trocha práva. Robil si, staval si, musíš aj mať.“ 92 Z Jana sa stáva veľký kšeftár. Počas Jožovej neprítomnosti predal dokonca polovicu chalupy Baniarovi, čo Joža nesmierne rozčúlilo. Jano teda v mnohom ublížil svojmu mladšiemu bratovi, ale rovnako ako aj inokedy, nedovolili Jožkovi jeho nemé ústa reptať.