TVORBA

Už v roku 1922 začal Jozef Cíger Hronský časopisecky uverejňovať svoju tvorbu. Jeho prvé poviedky anekdotického základu vydal pod názvom U nás (1924). Hlavnými hrdinami sú prostí dedinskí ľudia v kolobehu každodenného života. Ďalšie poviedky a novely vyšli v knihách Domov (1925), kde k dedinským pridáva aj mestské prózy, a Medové srdce (1929), v ktorom sa objavujú baladické príbehy. Kvôli jeho ľudovému, hovorovému štýlu, ktorý v týchto prózach využíval ho často prirovnávali ku „kukučínovskému“ prúdu. V týchto ranných dielach sa tematicky orientuje prevažne na dedinu, ale aj na problémy inteligencie a kladie dôraz na prírodu, ktorá je pre neho útechou aj osudom a na spojenie človeka s ňou, čím sa stal predchodcom lyrizovanej (naturalisticke) prózy. Charakteristickou črtou je jeho úsilie o harmóniu, no zohľadňoval aj rôzne druhy protirečení, vrátane sociálneho, ktoré sa však objavovuje zväčša v úzadí.
V roku 1927 vydáva spoločenský román Žltý dom v Klokoči, v ktorom čerpá námet z obdobia pred prvou svetovou vojnou. Hlavný hrdina, lakomý tyran Petrovič, zničí pre svoju honbu za peniazmi lásku dcéry Evy a jej milého Koreňa. Jeho ďalším románom, orientujúcim sa hlavne na mestské a umelecké prostredie poprevratových rokov bolo Proroctvo doktora Stankovského (1930), v ktorom zachytáva rastúce pocity vykorenenosti moderného človeka v svete civilizácie.
Hronského novelistika nadobúda začiatkom 30. rokov nové črty, čo vidieť v jeho dielach Podpolianske rozprávky (1932), Tomčíkovci (1933) a Sedem sŕdc (1934). V Podpolianskych rozprávkach sa snažil zachytiť sociálne a psychologické črty niekdajšieho zbojníctva a zobraziť tesnú spätosť človeka s prírodou. V zbierke poviedok Tomčíkovci sa z veľkej miery inšpiroval svojimi zážitkami z mladosti, opisuje sčasti dedinské a sčasti mestské prostredie. Vracia sa do sveta detstva, ktoré napriek biede ukazuje v radostnej plnosti zo života. Kniha Sedem sŕdc je komponovaná ako cyklická skladba, kde sedem noviel predstavuje typy a údely siedmich žien z rôzneho spoločenského prostredia a i keď je každý osud iný, tragika a rezignácia ostáva spoločná. V popredí je psychológia a ľúbostné vzťahy.
Doznievanie prvej svetovej vojny v osudoch ľudí ukázal v novelách Gajdošov vojna-kôň a Šimčík a jeho mať. Gajdošov vojna-kôň nastolil tému tragédie vojnových navrátilcov. Gajdošova žena ho najprv opustila, neskôr aj umrela zanechávajúc mu syna. Chalupa pustla a jediným, kto zdieľal Gajdošove nešťastie bol iba z frontu dovedený „vojna-kôň“. Gajdoš zosurovel a znenávidel svet. Dielo sa končí vyhnaním koňa, symbolu prežitej vojny. Novela Šimčík a jeho mať začína obrazmi z frontu, ktoré mali vyjadrovať psychológiu vojaka v zákopoch. Šimčík po návrate domov stále trpí frontovou psychózou, trpí prízrakmi, rozpráva blízkym historky z vojny. Jeho vzťahy s matkou a ženou, poznačené vojnou sú plné rozvratov. Ženbou sa chce ubrániť návratu na bojisko, no neunikne smrti, umiera náhodne a nezmyselne v prvých dňoch mieru.
V 30. rokoch vznikli aj jeho vrcholné diela- sociálne romány Chlieb a Jozef Mak, vychádzajúce z vyhrotenej spoločenskej situácie v dôsledku hospodárskej krízy, ktorá dopadala na život slovenskej dediny a narúšala jej sociálnu štruktúru. Román Chlieb sa dotýka vážnych problémov doby: vojny, biedy, nezamestnanosti, vysťahovalectva a československých vzťahov. Príbeh sa odohráva po prvej svetovej vojne v obci Bacúch a mestečku Podhrabice. Dedina ja v čase krízy v ťažkej sociálnej situácií, ktorú autor vyjadruje cez symboly úst a chleba. Vrchnosť chce ľudom trpiacim biedou, chorobami a starosťami zobrať aj semená na holiach, nevyhnutné pre ich prežitie. Ľudia sa kvôli kríze predčasne vracajú z cudziny, no doma niet práce a zeme je málo, nestačí ich uživiť. Tragédia je zažehnaná príchodom jari. Hronského román je každoročným opakovaným cyklom veľkej biedy a relatívneho dostatku. Hlavná postava Metodej Chlebok predstavuje kolektívny osud ľudu. Román nemá ústredný konflikt, je komponovaný ako pásmo udalostí a scén z Chlebkovho života, ktorý je – ako väčšina Hronského hrdinov – podvojný: kradne a radí ľuďom, koná dobro a zároveň šíri okolo seba zlo, je pod tyraniou ženy a má sa stať richtárom. V tomto diele uplatňuje zvláštnu rozprávačskú techniku, príbeh odkrýva čitateľovi postupne, po častiach a tým zvyšuje napätie a tajomnosť. V rámci kapitol využíva tzv. panoramatický pohľad, pri ktorom prechádza z miesta na miesto a od postavy k postave a tiež zložitý systém návratov do minulosti počas rozprávania. V románe sa nachádza aj množstvo irónie, autor využíva dialóg a rozvíja vnútorný monológ, do ktorého vkladá, čo si ľudia myslia a chystajú sa povedať, no zamlčia to.
    
Najvýznamnejším Hronského románom je Jozef Mak, v ktorom je zachytený osud dediny od prvých rokov 20. storočia po začiatok hospodárskej krízy. Dielo metaforicky zobrazuje slovenský osud a chudobu najmä v postave Jozefa Maka, človeka odovzdanému osudu, ktorý je voči životu pasívny i keď je vnútorne silný. Autor zachytáva jeho život od detstva po tridsiaty rok a základ románu tvoria Jozefov vzťahy k rodine a dvom ženám- Maruši a Jule.
V druhej polovici tridsiatych rokov sa venoval matičnej práci a písal pre deti. V roku 1939 časopisecky, v Slovenských pohľadoch, publikoval román Na krížnych cestách o osudoch troch generácií jednej rodiny v posledných poprevratových desaťročiach. V súvislosti s týmto románom bol Hronský obvinený z nacionalizmu. Z jeho turné po Spojených štátoch amerických vo funkcii matičného funkcionára v rokoch 1935-36 vydáva cestopisné črty Cesta slovenskou Amerikou.
Za jeho najväčší experiment sa považuje v roku 1940 vydané dielo Pisár Gráč, ktoré je písané ako rozprávanie hlavnej postavy, má ironický podtón a nadobúda až podobu grotesky, kde svet je zobrazovaný ako cirkus. Gráč ktorý vedie vnútorný dialóg so sebou, živými i mŕtvymi ľuďmi, čím má vypovedať o ťažkostiach komunikácie medzi ľuďmi.
Počas vojny vydáva román Na Bukovom dvore (1944), ktorým sa opäť vracia k jeho základnej téme- otázke istôt a realistickej metóde. V rovnakom období vychádza aj jeho zbierka poviedok a čŕt príležitostného charakteru Šmákova mucha (1944).
Posledné dva romány vydáva v emigrácií. Román Andreas Búr Majster (1948) nadväzuje na jeho historické novely a v poslednom románe, Svet na Trasovisku(1960), zobrazuje udalosti na strednom Slovensku v čase Slovenského národného povstania, voči ktorému zaujíma nepriateľský postoj.
Hronský napísal aj tri dramatické útvary komediálneho žánru: Firma Moor( 1926), Červený trojuholník(1929) a Návrat(1929).
Významnú časť hronského diela predstavuje jeho tvorba pred deti a mládež. Často vychádzal z ľudovej tvorby aj vlastných zážitkov z detstva, napĺňal rozprávkové príbehy atmosférou dôvery v ľudí a dobro, harmóniou a humorom. V tejto oblasti tvorby sa najprv sústreďoval na historické látky, ktoré spracúval ako povesti alebo historické poviedky, akými sú napríklad Kremnické povesti (1925). V ďalších dielach Zakopaný meč (1931) a Budatínski Forgáčovci (1939) sa vyskytujú už aj povesti a nachádzame v nich aj historické udalosti a osobnosti. Historickou poviedkou zobrazujúcou epochu feudalizmu cez slovenské sokoliarstvo je Sokoliar Tomáš (1923). Časopisecky i knižne publikoval vlastné úpravy ľudových rozprávok už od čias pôsobenia v Kremnici, ale najmä počas redigovania časopisu Slniečko ( Janko Hrášok 1926, Pod kozúbkom 1928, Tri rozprávky 1936, Zlatovlasá sestra 1937,Traja bratia 1941). Tieto diela ho inšpirovali k tvorbe vlastných zvieracích a magických rozprávok, v ktorých sa odpútal od tradičných tém, motívov aj mravnej problematiky a prichádza s vlastnou koncepciou ktorú vidieť v knihe Brandove rozprávky(1932). Modernejšie rozprávky predstavuje aj cyklus Zlatý dážď(1933). Na základe kresleného seriálu J. Vodrážku napísal knihy Smelý zajko a Smelý zajko v Afrike, kde kladie dôraz na fantazijné rozvitie námetov. Tieto princípy rozvinul v knihách Budkáčik a Dubkáčik a Tri múdre kozliatka. Svet detských hier i drobnej technickej tvorivosti detí stvárnil v knihách Zábavky strýca Kurkovského a Strýcovo vrtielko. Niektoré jeho diela vyšli v anglickom, českom, maďarskom, poľskom, ba aj ruskom preklade. 
Jozef Cíger Hronský vo svojej tvorbe veľmi citlivo reagoval na zmeny v spoločenskej situácií, vo funkciách a potrebách literatúry. Jeho romány tvoria jednu z najvýznamnejších línií modernej slovenskej prózy, podal v nich svedectvo nielen o dobe, ale najmä o človeku, s našou národnou povahou, pasívnom, ale zároveň plnom vnútornej sily.   „Tvorcom je každý človek, i keď nikdy nenamaľuje obraz, nevykreše sochu, nenapíše román.“ (Jozef Cíger-Hronský) 4