PRACOVNÝ LIST- JOZEF MAK, CHARAKTERISTIKY

Jozef Mak
1. „Jozef Mak, narodil si sa, a nik ťa nečakal okrem materinho strachu, nik ťa nevítal, neobdarúval, nuž dám aspoň to, čo ešte mám. Dávam ti ukrižované ruky, tie mi ostali z tejto noci.“
2. „Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti. Jozef Mak: milión. Čo sa spomína len ako ľudstvo, a nikdy nie ako človek.“
3. „ – Žerieš, Jožko!… Jožko, Jožko, veď sa dlho už z môjho nenažerieš…! Zato sa Jozef Mak bál jesť..“
4. „Jožo, ty si ako tráva: vyrástol by si hocikde..“
5. „Zabite ma, zabite! Veď je toto ťažká, preťažká robota, vidím, že ju nezvládnem, a keď si nepostavím chalupu, tak načo som na svete?“
6. „A hej, Jozefa Maka na poli odumretého viedli na vojenskú parádu, lebo chalupa prirástla mu k životu, a teraz mu túto polovicu odštiepili.“
7.
„Stal sa sluhom všetkých, musel trpezlive načúvať, komu navaril málo a komu veľa, no posluhoval ako vedel, večer detskosťami uspával drsných chlapov…“

8.
„Poslúchal, lebo bol človek- milion, lebo páni, čo sú jeden alebo dva, rozkazovali mu ísť „festungy“ stavať na hercegovinské bralá“

9. „A jednak mäkkol Jozef Mak. Azda to Jula vycítila.“
10. „Vymýšľal spôsoby, ako sa ju nevidieť, keď sa mu nechce na ňu hľadieť, a strašne sa bál, že ju raz udre v taký čas, keď to bude Jula najmenej očakávať.“
11. „Nikto sa nepoteší, keď ho pristihnú v slabej chvíli, nikto nemá rád, keď ho pristihnú vo chvíli, keď je ničím iným na svete, iba človekom. Keď je nie ani boháč, ani Jozef, ani Mak. Keď spadne na chvíľu s človeka robota, i šaty, i všetko, čo osud na človeka nalepil. Keď ostane v človeku iba veľká múdrosť.“
12. „Nuž a kto je biedny, tomu nemôžeš inšie priložiť, iba biedu, tak počúvaj, Jozef Mak, aby si mal biedy ešte viac.“
13. „Ani nech sa ti nesníva, aby si si zúfal, ba ani sa nežaluj, ani nezloreč.“ „Trp, Jozef Mak. Človek- milion si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“
Hana Meľošová
14. „Šumná stvora a robotná. Robieva za celý meľošovský dom.“
15. „Pohli sa cez konopiská ako jeden a zaľúbili sa túto noc. Keď ponad vrchy začal prichodiť deň, iba vtedy sa otriasla krásna Maruška a krásny Jozef Mak, lebo Maruška pobadala, že cez konope vpísali čiernu cestu.“
16. „Keď sa lúčili, v Maruši prebudil sa i posledný kútik ženskosti a plakala, keď objímala Jozefa Maka.“
17. . „…srdce jej začalo žalostne biť, a hej, hanbila sa v polotme, sťa by celý svet tu stál na konopiskách a ukazoval prstom na jej ošklivého otca.“
18. „Maruša, ty si ako bralo, -hovorili susedy, – ani hlas neostane v tebe, i ten sa odrazí.“
19. „Videl Marušu suchú, bledú, zohavenú na tvári do nepoznania. Videl ju tupú, bezcitnú, polomŕtvu, hluchú ako drevo.“
20„Marušu našiel pod šopkou v ostružlinách na zemi, i prikľakol si k nej. Popolavá bola, ba až zelenkavá, ako by už od vekov ležala tu, ako by bola splesnivela. Vidno bolo: ramená má tak rozhodené, ako jej samy padly, keď sa zrútila na zem. … a keď sa znova prizrel na sklený zrak Marušin, pozabudol, že Maruša dýcha, že žije a nevdojak prihol sa lepšie. Zblízka sivozelenkavá tvár bola ošklivejšia, zdala sa priezračnou, skoro takou, ako riedky papier, miestami zamastený. Jozef Mak jednako nemohol odvrátiť tvár.“
21.„Vtedy sa i naľakal Jozef Mak a zbledol. Iba myslieť nestačil, lebo sa mu Maruša v nasledujúcu chvíľu hodila na krk, bez slovíčka, azda bez najmenšieho vzdychu objala mu hlavu a pritisla sa k nemu ako v nekonečnom zúfalstve. Jozef Mak bol vtedy v najlepšej sile, ale s Marušou nevedel si rady. Nikdy nik by nebol tušil, aké ukrutne mocné má ramená Maruša- tieň.“
Jula Petriskovie
22. „Doma všetky tri vydaté sestry držaly ju len tak na milosti, keďže mala ľavú ruku suchú od pleca až po lakeť, a ešte bola malá, keď vyriekly nad ňou súd, že sa vydávať nikdy nebude a treba ju trom uživiť nejako do smrti. Keď bola väčšia, sama sa držala tohto súdu, pokaladala ho za zrejmý, poslúchala všetkých, čo jej rozkazovali, a rozkazovali jej mnohí.“
23. „Jula, aj to si zapamätaj, že u mňa psom nebudeš.“
24. „Nuž Jula sa úprimne začudovala, že mohol by byť niekto na svete, čo by jej nerozkazoval, ba ústa jej ostaly trochu pootvorené a zvedavé, či sa Jozef Mak nevysmieva. Lebo taká bola Jula.“
25. „Jula tíško zastonala od bolesti, lebo tak ju objímal, že hltala vzduch, keď si na chvíľu vyslobodila ústa a sbierala všetky sily, aby mu mohla ramenami ovinúť krk.“
26. „I nadával jej nadarmo, i presviedčal ju nadarmo, i zúril by nadarmo, verila by iba to svoje a verila by svoje, i keby niekoho zabil.“
27. „Často, i teraz myslel si tak, že nevydrží s Julou pod jednou strechou aže to jednak nemôže povedať ani jej, ani nikomu. Vymýšľal spôsoby, ako ju nevidieť, keď sa mu nechce na ňu hľadieť, a strašne sa bál, že ju raz udrie v taký čas, keď to bude Jula najmenej očakávať.“
28. „…teraz si zasa našla príčinu na ponurujúcu pokoru, a takú on nenávidel.“
29. „Jožko, veď ma len zbi! Ty ma nikdy nezbiješ… –Čože? – Nikdy… – Táraš dačo!… – Aká som hlúpa, a ty nič. – Však si hlúpa. – Neviem, čo by som si vykonala, keby som si mohla. – Ako? – Aké neštastie som mohla porobiť zato, že som sprostá.. Bol by si Janovi nevinne ublížil, a ja… – No, vidíš. – Veď ma zbi! – Do Rusnákov utekaj! – Ale veď ty mi ani zlého slova nepovieš… Ľudia ani neveria, že sme muž a žena.“
30. „Jozef videl, čo sa robí, i čakal, že mu to Jula musí povedať. Ale Jula nič nehovorila. –Iba sa díva na mňa… Keby som jej mohol asponň povedať, ako sa díva! A či ju mám naozaj zbiť? Vari by ani nedbala, keby som ju zbil.“
31. „Pokorná Jula nikdy neplakala cez slzy, iba spopolavela, ak bolo veľmi zle, ale sĺz nemala vari od detstva.“ Jula, ktorá nikdy neplače na dúšok, lebo nariek po kúsku, ustavične.“
32. „Jule Makovej doniesli Vianoce dar. Veľmi dobrý dar: Jula sa v Štedý deň mohla vyplakať. Myslíte, že je to málo? Či viete, ako strašne sa musí olovo rozochvieť, ako strašne bolestne, pokým sa rozplače? A či viete, ako sa ťarchy pomíňajú, ako sa uľahčia, keď sa roztopia na slzu? Kto nevie, tomu darmo rozprávať všetkými rečami sveta, nepochopil by ani z bla, ani len zďaleka, aký dar sú slzy, a keď sa rodili na svet, vtedy stíchlo i nebo, i zem, i hviezdy. Totiž keď sa rodia hviezdy, čo uľavujú. Vianočný Ježiš daroval Jule slzy.“
33. „Ale vo mne už nič niet, už som všetko stratila, už som celkom prázdna. Dnae mala som v sebe ťažoby, ešte pred chvíľou som ich mala, lenže ich už nemám, už mi neostalo nič a šla by som ľahká. Veď viem, že na lavici sedí Jozef Mak. -Pravdaže je to Jozef Mak. Ale kto je Jozef Mak, kto?“
34. „Keby si priložil ruku zbadal by si, že mi srdce ešte nebije, ešte je vždy stiahnuté ako kameň, ale keď si prišiel, keď ťa tu vidím, nuž pokojne si odpočiniem a srdce mi začne biť. Či vieš, Jožko: keď mi srdce začne biť, čo sa vtedy stane? Vtedy začne žiť svet.“
Jano Mak
35. “Jano syn, čo mal v makovskom dome právo, vyše roka nosieval Jozefa Maka na chrbte.“
36. „Keď si prišiel, krivda sa ti nestane, -hovoril Jano Mak. – Ja ti nezatajím, že máš na chlupu trocha práva. Robil si, staval si, musíš aj mať. Maruša, hej! Povedz Maruša, či som ti vždy nehovoril, že Jožkovi prepustím polovicu chalupy, keď sa vráti?“
37. „Doposiaľ si vôbec nevedel predstaviť, že by sa Jano mohol oženiť, mať truhlu a lavicu, žiť trocha poriadne a dávať niekomu niečo, hoci by to bola žena.“
Vzťahy: Jozef- Maruša
38. „Marušin chlieb mal ešte i teraz v kolibe schovaný, nezjedený, za svedka prichystaný, že je Maruša i taká dobrá ako mater.“
39. „Keď sa lúčili, v Maruši prebudil sa i posledný kúsok ženskosti a plakala, keď objímala Jozefa Maka.“
40. „Ani na ume nemala, aby sa Jozefa dotkla, lenže stalo sa tak nenazdajky, a vtedy akoby prútom udrel naraz po celom tele. Ani na ume nemal, aby Marušu objal, a nemohol za to, že sa tak stalo, no a keď ju pocítil v ramenách, zdivela v ňom krv.“
41. „Hovädo som bol, keď som tu niekoho strpel. Ale už nestrpím. Choď jej povedať zaraz, aby sa pratala, lebo ja kyjak nájdem i teraz! … Choď jej povedať, že ju zmlátim. Nech sa viac nikto môjho nedotýka, čo je moje, nech mi nik neberie, nadával som sa dosť, zožrali by ma celého, a tú tam rozdriapem na kusy, ak pôjdem von. Vmlátim ju do zeme, pokým jej bude trčať čo i len jediný prst. Nech sa mi tu nevláči.“
Jozef- Jula
42. „..lebo sa mu zdala ošklivá v nekonečnom ponížení a služobníctve, a chcel ju opľuť a okríknuť: – Jula, vystri sa! Nemotaj sa tu ako mátoha, akoby si podošvy nemala..“
43. „- Vieš čo mi doma naši Petriskovci povedali? Povedali, že ma ti návidieť nikdy nebudeš. Že ty aj teraz iba na Marušu myslíš.“
44. . „A čože ma do Maruše! Bolo, čo bolo, ale v kostole sa stalo ináč, nuž musíme mať pokoj. Len povedz Maruši, aby nič nespomínala, musíme sa tak mať, ako boh prikázal, a vašim doma povedz, že nech sa nestarajú, či ťa budem návidieť alebo nie. Keď prídem pod oblok, načúvaj, a keď ťa zavolám, tak vyjdi.“
45. „- Jožko, veď ma len zbi, ty ma nikdy nezbiješ…“
46. „Pochytí ho odpor, ba zmení sa tak, že sa mu bude Jula oškliviť, a v duchu vyberal si pomaly surové slová, aby ktorési z nich povedal skôr, ako ho vychytí opravdivý hnev. Často i teraz myslel si tak, že nevydrží s Julou pod jednou strechou a že to jednak nemôže povedať ani jej, ani nikomu. Vymýšľal spôsoby, ako ju nevidieť, keď sa mu nechce na ňu hľadieť, a strašne sa bál, že ju raz udrie v taký čas, keď to bude Jula najmenej očakávať.“
47. „Prvý raz jej pozrel do očí a videl najsamprv, aká je Jula nesmierne čistá. Potom to, že pricloňuje trochu oči a viečka má biele, priezračné, i celú pleť takú jasnú, čistú, hladkú a bielu, a nevedel, iba tak cítil, že táto jasnota pochodí od troch vecí: od materstva, od únavy a od radosti. Hej, nepekná Jula bola takáto zázračne krásna. A umná, dobrotivá.“
48. „Nesvedčilo by sa, aby Mak povedal svojej žene, že mu syn páči, nuž nepovedal jej nič…“
49. „Naučil sa láskať, hoc nemotorne, jednak sa len zastavil pri Jule a nevšímal si, či je tupá, či nie, či mu odpovedá, či nie, či sa usmeje na neho, alebo to patrí synovi. I pokoril sa ešte hlbšie.“ „Veď ja len vidím, ako kapeš, a najradšej by som si krk vykrútil, keď ťa vidím, a keď som ťa zbil, tak mi bolo, ako by som si bol mater zbil.“
50. „Naučil sa láskať, hoc nemotorne, jednak sa len zastavil pri Jule a nevšímal si, či je tupá, či nie, či mu odpovedá, či nie, či sa usmeje na neho, alebo to patrí synovi. I pokoril sa ešte hlbšie.“ „Veď ja len vidím, ako kapeš, a najradšej by som si krk vykrútil, keď ťa vidím, a keď som ťa zbil, tak mi bolo, ako by som si bol mater zbil.“
51. „Niet takého spôsobu, aby sa do July mohlo nadýchať hoc len trochu tepla, lebo Jula sa uzavrela, striasla so seba všetko ako panna- zem, keď sa v jeseň vychystá na spánok, a Jula čaká už iba na inovať, aby ju okrášlila, aby ju ovila závojom, ktorý sa síce chytro potrhá, no i za ten krátky čas, pokým ju bude ovíjať, stane sa s ňou neuveriteľná zmena: Jula bude sa vydávať za ženícha- slnko v bielom plášti.“
52. „Jozef Mak nebol nežný, ani mäkký, ani dobrotivý nechcel byť, priečily sa mu takéto veci, Jozef Mak bol rubár, ale nespustil dlane s Juliných ramien hodnú chvíľu, i keď už zamĺkli, keď sa už nič nespytoval a keď Jula nič nehovorila.“
53. „Skoro tak sa jej zazdalo, ako by Jozef nebol iba jeden človek. Ako by Mak vypĺňal celú medzeru, čo do počtu ľudstva chýba.“
54. „Jozef Mak sa zachvel, nevedel, čo mu Jula v dlani podala, ani si to nikdy neuvedomil, ba veď ani nie je človeku dožičené, aby vycítil úplne, že v Julinej dlani bolo i veľké odpustenie, aké možno celkom iba dávať, ale prijímať ho celkom- nie je prisúdené obyčajnému človeku.“
55. „Radosť, čo sa do nej tisla posledné dni, nemohla tak naraz a ticho umrieť, ako umrela pokorná Jula. To nejde!… Radosť umiera veľmi pomaly, alebo neumrie nikdy, najmä nie tam, kde jej bolo veľmi málo.“
Jozef- rodina
56. „A ona teraz v tomto dome porodila chlapca, čo nemohol byť ani Jano, nemal byť ani Mak.“ „… a mater sa bála otvoriť ústa na otázku či je nový život životom, alebo len nesúca príťaž, o akej aj materi škoda rozprávať.“
57. „Zrazu znenávidel v nej i chorobu, suchotu, nekonečnú poddajnosť, slabosť i silu, čo viac unesie ako kôň, večnú pokoru, i lásku materinskú, i nárek, i jej hriech, i seba.“
58.
„- Veď ma musí zbiť! Kedyže ma zbije? Veď ma musí zbiť…! Kedže ho Jano Mak nezbil strpklo v ňom čosi, prestal brata milovať…“

59. „- Keď si prišiel, krivda sa ti nestane, – hovoril Jano Mak. – Ja ti nezatajím, že máš na chalupu trocha práva. Robil si, staval si, musíš aj mať.“