FORMÁLNY ROZBOR

Hronského dielo Jozef Mak je sociálno- psychologický román. Je to román o ľudskom údele. Hlavným autorovým cieľom bolo realisticky zachytiť vnútro postáv, ich pocity a postoje pri každodenných situáciách na dedine, skúmať ich z rôznych uhlov pohľadu a práve tým poukázať na pálčivé problémy doby. Dej románu tak ustupuje do úzadia, nie je až taký podstatný, prioritu má vykreslenie psychiky hlavných hrdinov.
Román je kompozične rozčlenený na 75 kratších kapitol, z ktorých každá predstavuje uzavretý celok- príbeh je podávaný epizodicky, nie je to plynulé rozprávanie a medzi kapitolami môže prejsť aj dlhšie časové obdobie. Dej zachytáva osud horehronskej dediny Hudákovo od prvých rokov 20. storočia po začiatok hospodárskej krízy. Autor nezobrazuje celý život Jozefa Maka, končí keď má Jozef okolo 30 rokov.
Román obsahuje aj prvky naturizmu a expresionizmu. Postavy sú od mala späté s prírodou, ktorá ich živí a zároveň je pre nich aj miestom oddtychu a milostných chvíľ.
V diele vystupuje množstvo postáv, od hlavných až po epizodické. Tie sa často do deja po určitom čase vracajú a tak nám odhaľujú čo ich postretlo. Hlavnou postavou románu, ako už napovedá názov diela, je Jozef Mak, obyčajný človek- milion, hrdina stotožnený s dedninou, ktorej sila spočíva v jej sociálnom inštinkte nebúriť sa, ale nezlomiteľne znášať ťažkosti života. Jozef akoby zobrazuje neľahký osud všetkých Slovákov v tomto období. Autor ho v diele stavia do ťažkých situácií, skúša koľko toho znesie a vydrží, a tak odhaľuje veľkosť tohto jednoduchého človeka. Jasne na ňom vidieť tragizmus, osud Jozefa pripraví o všetko, čo mu je najmilšie- vezme chalupu, jeho milú Marušu a napokon i jeho ženu Julu. Tak z každej svojej nádeje a viery v pozitívnu budúcnosť, z ideálov a predstáv Jozef veľmi skoro precitne a vytriezvie do tvrdej reality. Autor zveličuje a nadnáša, využíva hyperbolizáciu na všetkých postavách v diele. Jano Mak je hyperbolizovaný do podoby násilník a bezcitného tyrana, Jula je pasívna a pokorná i keď vie, že ju Jozef nemiluje a stále chce Marušu. Zveličovanie vidieť aj na prílišnej ústupčivosti Jozefa Maka, ktorý sa nikdy nebúri, práve naopak, čím viac ho iní zraňujú, tým viac sa uzatvára do seba a pokorne znáša údery osudu. Týmto zvýrazňovaním vlastností jednoduchého človeka autor Jozefa monumentalizuje, zvýrazňuje jeho veľkoleposť a veľkosť jeho charakteru.
Psychologickosť diela je zobrazená cez vnútorné monológy postáv, v ktorých vyjadrujú svoje pocity a myšlienkové pochody. Cez ne nám autor odhaľuje ich vnútorný svet, ktorý by inak bol mnohokrát zamlčaný. „Zhrozila sa nad myšlienkami, pravda, ale nezvrátila z nich ani len jedinú. – Akože? Či ja viem klamať? Ak sa ma spýta?…Keby sa ma spýtal, nuž by som mu povedala pravdu. Ježišu, veď by ma vyhnal hneď!… I zhrozila sa a ostala sedieť s roztvorenými očami. –Ježišu!…“ 94Sám autor, ktorý v diele vystupuje ako rozprávač, sa postavám často prihovára, oslovuje ich, karhá ich, radím im, kladie otázky, ba sa im aj vysmieva. „Jožo, ale si ty sprostý! Ký čert ti posvietil strepať sa do úvozu s ťarchou? Veď si vedel, že tu bude nakydaného snehu vyše chlapa! Hrom aby ťa zabil, hneď tu na mieste!“ „Jula! Počúvaj! Vykonala si to, ako si najlepšie vedela, ale daj si povedať, že chlapi nemajú radi takúto lásku! Nie iní, nie Jozef Mak. Najmä dnes zaslúžil si lásku inú. Celkom inakšiu, Jula! Či počuješ? 95Zriedkavo vedie autor s postavou aj skutočný dialóg. Hronský v diele vyslovuje svoje myšlienky, niektoré z nich priamo: „Niet hriechu na svet, ktorý by páchal človek iba sám.“ 96, iné cez postavy.
I keď postavy vedú bohaté vnútorné prehovory, ostávajú ich skutočné myšlienky pred ostatnými zamlčané, nevypovedané. Preto je komunikácia medzi postavami a dialógy strohá, odmeraná, a i na to, čo postavy silne prežívajú, navonok reagujú chladne až nezaujato- v diele vidíme maskovanie v komunikácií. Stretávame sa s ním napríklad pri Jozefovom postoji voči Jule, ktorá mu bola ženou, no i tak neukazoval jej svoje skutočné city, no i pri iných postavách. „..na Jozefovej duši dvíhal sa strach, že sa už neubráni pred sebou, ak sa Jula nepoponáhľala zmiznúť. Pochytí ho odpor, ba zmení sa tak, že sa mu bude Jula oškliviť, a v duchu vyberal si pomaly surové slová, aby ktorési z nich povedal skôr, ako ho vychytí opravdivý hnev. Často, i teraz myslel si tak, že nevydrží s Julou pod jednou strechou a že to jednak nemôže povedať ani jej, ani nikomu. Vymýšľal spôsoby, ako ju nevidieť, keď sa mu nechce na ňu hľadieť, a strašne sa bál, že ju raz udre v taký čas, keď to bude Jula najmenej očakávať.“ 97Postavy niekedy nezakrývajú city len pred druhými, ale aj sami pred sebou, čím ich oslabujú a odvracajú.
Typickou pre dielo je aj osudovosť- fatalita. Postavy majú svoju budúcnosť už vopred predurčenú, ich životy sú odovzdané osudy a všetka ich snaha bojovať proti nemu je zbytočná, nemajú právo sa búriť. Už na začiatku románu nám autor dáva pocítiť, že Jozefovi život nič dobré neprinesie. Najlepšie však fatalizmus diela vidieť na postave Jozefa Maka a Maruše Meľošovej, ktorých láska je ich osudom. I keď sa obaja proti tomu bránia, prináša im to len utrpenie a nešťastie. Jozef končí vo zväzku s Julou, ktorú nemiluje a Maruša sa úplne odovzdáva alkoholizmu, ktorý ju napokon pripraví aj o život.
V Hronského diele je mnoho nevypovedaného, charakteristická je náznakovitosť. Pri svojej rozprávačskej metóde veci, ktoré sa majú stať často najprv naznačí, potom tento náznak podrobne rozvinie a pri ďalšom rozprávaní už priamo pomenuje fakt predtým len naznačený. Takto je napríklad zobrazená aj scéna Julinej smrti, kde autor najprv rozpráva o nádhernej inovati, potom o belosti Julinej tváre-  belosti smrti. Za týmyto náznakmi už nasleduje samotný fakt Julinej smrti. „Potom v pondelok prišla inovať. Veď vieme, inovať je najparádnejší závoj. Hocikde o hocikedy ho niet. Pekný je závoj na vyšedivených lúkach, ale teraz sa nerozložila po rovinkách, ani po úbočiach nie. Krásny je na brezovom prúte, matne svieti, aby bol diskrétny v nádhere a nevtieral sa do očí hocikomu. Ale teraz neovil brezový prút. Inovať nesadla ani na smreky, ani na vŕby, neprišla o polnoci, ako chodieva, prišla za bieleho dňa a sadla iba na Makovu chalupu. Ba ani tam sa nerozprestrela po celej chalupe, nie po streche, nie na prahu, nie po celej chyži, iba na Julinu tvár sadla. Na čelo, na privreté oči, na biele pery. Na Julin biely úsmev. Hej, Jula sa usmievala i potom, keď bola mŕtva. Radosť, čo sa do nej tisla v posledné dni, nemohla tak naraz a ticho umrieť, ako umrela pokorná Jula. To nejde…! Radosť umiera veľmi pomaly, alebo neumrie nikdy, najmä nie tam, kde jej bolo veľmi málo. Alebo umiera veľmi pekne“ 98
Popri epickej línii v románe nachádzame aj líniu lyrickú, prevažne v podobe opisov prírody, reflexií a úvah. Autor ju často využíva v úvodoch kapitol, no aj pri bežných opisoch. „Vo veži v prostriedku je veľký zvon, nevinný, vážny, seriózny zvon s hrubým, dôstojným hlasom, ktorý nevyvádza nijaké žarty, a keď sa ozve, to ako keby ded zvolal na vnúčatá. Ťažko sa rozkolíše a ťažko sa upokojí po rozhovore. Keď si ľudia myslia, že už všetko dopovedal, veru si sám pre seba ešte dlho mumle, ako by mu nebolo po vôli, že ho vyrušili.“ 99 „Zelený svit ovíjal svoje vlákna okolo drevených srubov a šindľových striech. Oblôčik materi Jozefa Maka vydychoval ustaté, zomdlené, žlté svetlo a chladná hmla sa čudovala, tichšie si líhala na zem pod týmto oblokom.“ 100
        Štýl Jozefa Cígera Hronského je bohatý na kontrasty a paradoxy. Veď Jozef Mak sa už ako malý chlapec tešil, keď ho brat zbil a to, že si raz túto „povinnosť“ nesplnil malo za následok stratu Jožkovho rešpektu. Rovnako i Jula sa dožadovala bitiek od manžela, ako prejavu lásky a pozornosti.
Jazyk románu je rôznorodý s množstvom umeleckých prostriedkov. V diele nachádzame jednoduchý, dedinský, ľudový jazyk používaný v bežnom živote obyčajného ľudu. Obsahuje nárečové slová (orapavieť, neogabaná, jezu,…), vulgarizmy, časté sú aj apoziopézy. Prenikajú do neho aj nemecké či maďarské výrazy, napríklad v reči Cigána Imra ( „Tak! Jožo, či vieš, včera celú noc som musel do ucha hrať pánu slúžnemu: Csicsó néni káposztát fóz…No?“ 101). Pri lyrických opisoch však Hronský využíva umeleckejší jazyk, časté sú prirovnania, metafory, inverzie, gradácia, hyperboly a personifikácie.