CHARAKTERISTIKA POSTÁV

JOZEF MAK
„Jozef Mak, narodil si sa, a nik ťa nečakal okrem materinho strachu, nik ťa nevítal, neobdarúval, nuž dám aspoň to, čo ešte mám. Dávam ti ukrižované ruky, tie mi ostali z tejto noci. Vezmi si ich a nehľadaj k nim ústa ani potom, keď budeš ľuďom rozumieť a keď ťa budú chcieť nahovoriť, aby si si ústa od niekoho požadoval.“ 5 Takto prišiel na svet Jožo Mak, nemanželské dieťa vdovy Evy Makovej, nechcený, očakávaný v trpkej biede a v obavách. Hneď od narodenia mu bolo súdené trpieť a znášať rany osudu, i keď sa sám nestačil ničím ešte previniť. Nebyť Hany Meľošovej, ktovie či by mal kto Jožka ku krstu nosiť. I tá však svoju povinnosť krstnej matere pojala ľahkovážne a nedbalo. Veď načo si robiť navyše starosti pre Jozefa Maka?
Na svete je Mnoho takých ako Jozef Mak. Bezvýznamný, drobný človek, obyčajný dedinčan. Takých je ako maku. Ničím svetu neprispel, neposlúžil. Nenápadný, nezanechával stopy v ľudských mysliach. Bol jedným z mnohých, zanedbateľným zrnkom piesku na brehu mora. „Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti. Jozef Mak: milión. Čo sa spomína len ako ľudstvo, a nikdy nie ako človek.“6A predsa bol jednoduchý Jozef Mak veľký. Veľký svojou nepoddajnosťou, neuveriteľnou húževnatosťou a schopnosťou čeliť mnohým nepriazňam osudu.
V útlom veku sa o Jožka staral jeho starší brat Jano. Keďže matka musela ťažko pracovať na chlieb pre rodinu, nosieval mocný Jano brata na chrbte. Už od mala mu dával pocítiť, že on má v makovskom dome právo a často malého Jožka bíjaval. Ten mal však kupovdivu rád svojho brata- obra a nadovšetko sa mu páčili Janove rozprávky. Neskôr keď z malých chlapcov vyrástli na chlapov, čoraz častejšie Jano Mak prejavoval svoj hnev a zatrpknutosť voči bratovi „ – Žerieš, Jožko!… Jožko, Jožko, veď sa dlho už z môjho nenažerieš…! Zato sa Jozef Mak bál jesť..“ 7
I pokoril sa Jozef Mak a aby nemusel byť na obtiaž, začal pracovať u Kubandu. Práca sa mu páčia a pretože bol robotný a silný aj Kubanda si ho obľúbil. Neostane však u neho dlho, pretože si i so svojím sedliackym rozumom uvedomí, že za svoju robotu nedostáva primeranú plácu. Prikázala mu tak jeho nepoddajnosť a vzdor. „Či ste mi dali toľko pecňov, koľko mi patrí od gazdov!“ 8Pýtal sa spurne. Vzoprie sa a rozhodne sa pracovať s rubármi v hore. I keď sprvu nezapadol a dosť sa napočúval všakovakých urážok a posmešných poznámok od chlapov, časom sa dokázal prispôsobiť podmienkam. Veď bol robotný a mocný, nuž takého museli si ho obľúbiť. „Jožo, ty si ako tráva: vyrástol by si hocikde..“9Bez toho aby si to uvedomoval, trávi Jozef Mak v horách veľa času so svojím otcom. Bol ním Gregor Biaľoš, ktorého podozrivá starostlivosť a podpora bola Jožovi nepríjemná. „Z nových, ale nejasných príčin chcel sa Biaľošovi vyhnúť… nemohol sa zbaviť myšlienok, že sa mu Biaľoš natíska a že úmyselne prišiel teraz večer, a nie preto, že je mlčanlivý a nerád ľudí…“ 10
Až keď sa v hore prihodilo nešťastie a Biaľoša zabilo, zdalo sa Jožovi akoby niekto hovoril: „Jožo, dorazilo ti otca.“ Vtedy začínajú Jožovu myseľ nahlodávať výčitky, pred očami sa mu belela mŕtva otcova tvár. „Večer som mu neprestajne grobianil, i spali sme každý v druhom kúte. A či mi mohol povedať, že mi je …?“11 A tak sa po smrti pomaly pomeril s Gregorom Biaľošom, svojím nenávideným otcom.
Po obrovskom požiare, ktorý zničil Makovský dom, prejavila sa opäť Jožova zodpovednosť a zaumienil si, že si postaví novú chalupu, aby mater mala kde dôstojne dožiť. Obrovské odhodlanie a silná húževnatosť pomohli Jožovi stavať chalupu. Napriek tomu, že podpory dostal neveľa, tvrdohlavý Jožo dom postavil. Bola to neľahká úloha. Počas stavby Joža často pokúšala beznádej. „Zabite ma, zabite! Veď je toto ťažká, preťažká robota, vidím, že ju nezvládnem, a keď si nepostavím chalupu, tak načo som na svete?“ 12 Postavením chalúpky si akoby chcel dokázať, že nie je bezmocný, neschopným Makom, ale že i on ma svoje miesto na tomto svete. Chalupa bola tým najcennejším, čo mal, ale i teraz sa mu osud vysmial do očí a povolávacím rozkazom mu skrížil plány. „A hej, Jozefa Maka na poli odumretého viedli na vojenskú parádu, lebo chalupa prirástla mu k životu, a teraz mu túto polovicu odštiepili.“ 13 Po návrate z vojny zistil, že dom, ktorý postavil vlastnými mozoľmi, mu už nemá patriť. Polovicu mu však brat „veľkoryso“ priznal. I s týmto úderom od života sa Jozef vysporiadal.
Žiadna bitka, ktorú v detstve Jozef od brata utŕžil, ba ani to, že si Jano privlastnil celý dom, mu nespôsobila takú bolesť a utrpenie, ako správa, že Jano si akoby bez chrbtovej kosti privlastnil, to čo, čo bolo jeho srdcu najbližšie, Jožkovu milú Marušu. Boli to práve Jožova odolnosť a nezlomná sila, ktoré zocelili Jozefa Maka, aby bol schopný opäť sa postaviť na nohy a niesť nový kríž, sľúbený už pri jeho narodení.
Nielen húževnatosť a neoblomnosť robili nepatrného Jozefa Maka veľkým. Vyžarovalo z neho neuveriteľné množstvo pokory a poníženosti. Bol ticho, keď by iní kričali. Sklonil hlavu, keď by iní tasili zbrane na obranu. A práve ta istá pokora nedovolila Jozefovi Makovi rozhorčiť sa, keď na neho neprávom brýzgali a keď ho nespravodlivo obvinili, že kvôli nemu museli Meľošovú do truhle lámať, lebo jej bola prikrátka. Bez prieku zniesol boľavé obvinenia krstného otca Meľoša. Jožko nič neodpovedal, ani toľko: „Veď ste mieru brali vy, krstný otec!“ 14 Pokorne sa musel správať aj medzi chlapmi v hore
„Stal sa sluhom všetkých, musel trpezlive načúvať, komu navaril málo a komu veľa, no posluhoval ako vedel, večer detskosťami uspával drsných chlapov…“
15. Poslušne musel skloniť hlavu aj keď bol zverbovaný na vojnu. Nebolo ľahké odísť a už vôbec nie keď doma zanechal obe polovice svojho srdca- dom aj Marušu.
„Poslúchal, lebo bol človek- milion, lebo páni, čo sú jeden alebo dva, rozkazovali mu ísť „festungy“ stavať na hercegovinské bralá“
16. Bol nútený prispôsobiť sa. Krútil hlavou, nechápal dané rozkazy, ale poslúchal.
„Poslúchal dobre, zvŕtal sa, vyskacoval a hádzal sa na zem, vždy tak, ako rozkazovali“
17. Uvedomoval si, že je len nepatrným človekom, ktorému sa nepatrí priečiť.
„Jožko čuš! Treba poslúchať, tak nech ťa čerti berú,“
18dohováral sebe samému.
Aj obyčajný Jozef Mak má srdce. A srdce túži milovať. Jožkovou osudovou láskou sa stala Maruša Meľošová. Najprv len hanblivo a zdržanlivo, neskôr s vášňou dokazovali si svoju lásku. Jozef mal Marušu úprimne rád a takisto aj ona jeho. Ich láska však mala prekážky, ťažký život na dedine im nedovoľoval naplno vychutnávať krásny pocit spolupatričnosti. Jožove plány sa však rozplynuli jediným rozkazom.
„Vari si zabudol, že ťa na jar odasentovali?“
19. O čo horšia však musela byť správa o Marušinej svadbe. Tým viac, že sa vydala za jeho nevlastného brata. Srdcu človek nerozkáže, ale vôli môže. Jozef nikdy neprestal Marušu milovať, ale bol dosť silný na to, aby sa jej zriekol. Ako dlho môže človek opätovne odolávať polenám, ktoré mu život hádže popod nohy? A koľko sily na to treba? „Ha- ha, Jozef Mak! Ak môžeš, buď silný.“ 20
Skutočne veľký človek ukazuje svoju veľkosť tým, ako sa správa k malým ľuďom. Jozef to dokázal, keď sa neváhal zastať mrzáka July, ktorej mnohí rozkazovali a okrikovali ju. On ju však bral ako rovnocennú. Maruša sa mu časom čoraz väčšmi vzďaľovala. Možno preto začína pociťovať väčšiu náklonnosť k Jule. Sám nevedel, či je to láska, náhle vzplanutie alebo súcit. „A jednak mäkkol Jozef Mak. Azda to Jula vycítila.“ 21 A Jula sa zamilovala celou svojou bytosťou, milovala Jozefa viac ako svoj život. I Maruša ho v tomto vzťahu podporila. Hútal Jozef Mak a zaumienil si: „Je to jedno, či tak, či onak… Vezmem si Julu, a bude.“ 22 Toto rozhodnutie umocnil aj Jozefov vzdor voči Julinej rodine, ktorá sa snažila odhovoriť ho od toho. V manželstve s Julou však nikdy nepocítil Jozef Mak šťastie. „Vymýšľal spôsoby, ako sa ju nevidieť, keď sa mu nechce na ňu hľadieť, a strašne sa bál, že ju raz udre v taký čas, keď to bude Jula najmenej očakávať.“ 23 Keby ju aj ľúbil, nikdy by jej to nedal najavo.„A čím sa viac díva Jozef Mak, tým väčšmi sa mu duša mračí, lebo nevie, nevie, ako povedať Jule aspoň jediné láskavé slovo, ako sa k nej prihnúť aspoň trochu, ako sa jej aspoň nejakým úškľabkom poďakovať za obsah plachtičky, čo vlečie pred sebou, a za jedenásť ciest. Nič nevie Jozef Mak, iba hlavu by si vedel rozťať.“ 24 Akoby sa zdráhal odhaliť svoje city, možno pre svoju hanblivosť a možno preto, že to sa na chlapa nepatrí. Navonok mohol pôsobiť dokonca bezcitne, ale pravda bola taká, že o svojich pocitoch nikomu nehovoril, skrýval ich, udržiaval si tým odstup a utajoval svoju Achillovu pätu. Otvorené prejavovanie pocitov, smútku, hanby, či bolesti považoval za slabosť. Nemohol dopustiť, aby ho takého videli. „Nikto sa nepoteší, keď ho pristihnú v slabej chvíli, nikto nemá rád, keď ho pristihnú vo chvíli, keď je ničím iným na svete, iba človekom. Keď je nie ani boháč, ani Jozef, ani Mak. Keď spadne na chvíľu s človeka robota, i šaty, i všetko, čo osud na človeka nalepil. Keď ostane v človeku iba veľká múdrosť.“ 25 Jožo Mak netrpel absenciou citu, skôr neschopnosťou ho prejaviť. Mal mimoriadne veľké srdce plné lásky, ale zároveň aj hlavu plnú vzdoru čo prinútila cit zostať vnútri. „…i robotník má srdce, hoc ho ukazovať nemôže, ako by mohol človek krehkejší alebo chlapec nevážny. Má v srdci i tepla dosť, i mäkkosti, má v srdci dosť lásky – a to nielen pre túto chvíľu – hoc sa láska ťažko rodila, ale tým je čistejšia a bezpečnejšia, usadlejšia, na ktorú možno prisahať.“ 26 Len pri hre s Jožkom môžu na chvíľu zmäknúť tvrdé črty Jozefovej tváre. „…Jozef Mak vychytí si staršieho syna, Jožka, vysoko ho vydvihne a pošteklí pod bradou…“ 27
Dosť dobil osud Jozefa Mak. Nezanedbával dar ukrižovaných rúk. „Nuž a kto je biedny, tomu nemôžeš inšie priložiť, iba biedu, tak počúvaj, Jozef Mak, aby si mal biedy ešte viac.“ „Obyčajný človek si a obyčajný človek musí zachovať veľký zákon sveta:…“ „Ani nech sa ti nesníva, aby si si zúfal, ba ani sa nežaluj, ani nezloreč.“ 28 „Trp, Jozef Mak. Človek- milion si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“ 29
JULA PETRISKOVÁ
Jula Petrisková bola jednou zo štyroch sestier. Už od mala bola mrzáčkou a tak ju aj vnímali. Brali ako samozrejmosť, že sa nikdy nevydá a že ju teda treba nejako do smrti uživiť. Urobili si preto všetci z July slúžku. Rozkazovali jej mnohá a neustále kládli obrovské záťaže na jej biedne plecia. „Doma všetky tri vydaté sestry držaly ju len tak na milosti, keďže mala ľavú ruku suchú od pleca až po lakeť, a ešte bola malá, keď vyriekly nad ňou súd, že sa vydávať nikdy nebude a treba ju trom uživiť nejako do smrti. Keď bola väčšia, sama sa držala tohto súdu, pokladala ho za zrejmý, poslúchala všetkých, čo jej rozkazovali, a rozkazovali jej mnohí.“ 30 Nečudo, že keď s ňou zaobchádzali ako s menejcennou bytosťou, považovala sa i Jula sama za nerovnú s ostatnými, nehodnú lásky, úcty a tým menej uznania. Stala sa nekonečne pokornou, cítila povinnosť slúžiť ostatným, mlčky znášať kritiku, výsmech a podceňovanie. „Jule ešte každý urkrivdil, kto sa mal s ňou na reči, či to bola mater, či brat. Ani prašivá keby bola. A každému sa dobrým odplatila.“ 31 Avšak všetko toto robila ochotne, nikdy sa nesťažovala a svoj údel brala ako nezmeniteľnú samozrejmosť. Tým väčšie bolo jej prekvapenie, keď sa k nej Jožo správal ako k rovnocennej. „Jula, aj to si zapamätaj, že u mňa psom nebudeš.“ 32 Nepáčilo sa mu, ako s ňou všetci zaobchádzali a ako sa k ona ponížene stávala každému podnožou. „Nuž Jula sa úprimne začudovala, že mohol by byť niekto na svete, čo by jej nerozkazoval, ba ústa jej ostaly trochu pootvorené a zvedavé, či sa Jozef Mak nevysmieva. Lebo taká bola Jula.“ 33
Ťažko povedať, či to bola Julina plachosť a pokora, čo Joža priťahovali na nej, a či to bolo len náhle vzplanutie alebo popud z ľútosti. „Nebola krajšia ako inokedy, i pokora a služobníctvo bolo na nej, a jednak bola inakšia… Dívala sa na Jozefa celým zrakom a v pokornom pohľade mala čosi zázračne príťažlivého a mocného.“ 34 Pravdou však je, že Jozef Mak zahorel vášňou a prikĺzol k Jule. „Jula tíško zastonala od bolesti, lebo tak ju objímal, že hltala vzduch, keď si na chvíľu vyslobodila ústa a sbierala všetky sily, aby mu mohla ramenami ovinúť krk.“35
Ich láska však mala prekážky- Julinu rodinu. Tá sa snažila vytĺcť Jule svadbu z hlavy tvrdiac, že Jožo ju nikdy milovať nebude. Jula i napriek tomu milovala Jozefa Maka bezhraničnou láskou celou svojou bytosťou. Milovala ho natoľko, že dokázala žiť s vedomím, že jej láska nebude nikdy rovnomerne opätovaná. „Veď je Jula pokorná a skromná, nebude žiadať všetko ani z toho, čo Jozef Mak môže dávať.“ 36 Milovala Joža nadovšetko, v jej očiach sa stával dokonalým, takmer ako svätec. Nepripúšťala, že by mohol mať nejakú chybu, či niekomu ublížiť. „I nadával jej nadarmo, i presviedčal ju nadarmo, i zúril by nadarmo, verila by iba to svoje a verila by svoje, i keby niekoho zabil.“ 37 „Len jediná viem, aký je on…“ 38 Petriskovci odhovárali i Joža od svadby. Pravou príčinou ich nesúhlasu bolo, že nikdy neočakávali, že sa Jula niekedy vydá a nenachystali jej žiadne veno. Aj keď dobre vedeli o tom, že práve mrzáčke Jule patrí Petriskovie chalupa. Podozrievali ho, že dom je pravým dôvodom Jožovej ponuky na sobáš. „Jožo, a myslíš si, že sme my dakedy mysleli, že príde hlúpy, čo kúpi, a chystali pre Julu truhlu?“ 39Kupodivu, jediné požehnanie a odobrenie tohto vzťahu našiel Jožko u Maruši.
Ani v rovnocennom vzťahu nedokázala sa Jula zbaviť svojej prehnanej pokory. Neustále sa ponižovala, posluhovala. Jožo len ťažko znášal takýto Julin postoj. Hneval ho a ošklivilo sa mu jej správanie. „…teraz si zasa našla príčinu na poburujúcu pokoru, a takú on nenávidel.“ Častokrát to bolo až na nevydržanie. „Často, i teraz myslel si tak, že nevydrží s Julou pod jednou strechou a že to jednak nemôže povedať ani jej, ani nikomu. Vymýšľal spôsoby, ako ju nevidieť, keď sa mu nechce na ňu hľadieť, a strašne sa bál, že ju raz udrie v taký čas, keď to bude Jula najmenej očakávať.“ 40Ale Jula nemohla zo dňa na deň prekonať pocit menejcennosti, ktorý jej už od narodenie celá dedina vtláčala do podvedomia. Neustále sa obviňovala, cítila až chorobnú potrebu bitky aj za úplné malichernosti. Bla presvedčená, že sa nesluší, aby s ňou, slúžkou Julou, zaobchádzali dobre. Nepovažovala sa za hodnu milého slova, ba cítila sa až previnilo. „Jožko, veď ma len zbi! Ty ma nikdy nezbiješ… –Čože? – Nikdy… – Táraš dačo!… – Aká som hlúpa, a ty nič. – Však si hlúpa. – Neviem, čo by som si vykonala, keby som si mohla. – Ako? – Aké nešťastie som mohla porobiť zato, že som sprostá.. Bol by si Janovi nevinne ublížil, a ja… – No, vidíš. – Veď ma zbi! – Do Rusnákov utekaj! – Ale veď ty mi ani zlého slova nepovieš… Ľudia ani neveria, že sme muž a žena.“ 41
     
Jula bola Jožovi skutočne vernou a stopercentne oddanou manželkou a nikdy nezapochybovala o svojej láske k nemu. Nikdy sa nevzdávala nádeje, dokonca ani vtedy nie, keď sa Jožo dlho nevracal z väzenia. Napriek Marušinmu odhováraniu chodila Jula pravidelne Jožovi naproti. Jedenásťkrát bola. Sedem ráz sama a štyri razy s malým batôžkom- Jožkom, synom Makovým.
Bola milujúcou matkou, svojho synčeka vrúcne ľúbila a stal sa jej šťastím a upokojením. „Iba ak si pozrie do lona a vidí, ako zaspal Jožko s otvorenými ústami a ako sa mu v kútikoch úst belie mlieko, ktoré neoblizol. Iba ak vtedy sa utíši okolo nej všetko, lebo takéto mliečne ústa bývajú ohromne mocné a prevládzu zavše i to, čo sto dospelých ľudí neprevládalo. No, kŕč, potvora, sprobuj, čo zmôžeš vtedy, keď si Jula pozrie do lona na uspatého syna!“ 42 Bol to silný, zdravý chlapec. V čase, keď Jožo opäť krátko vzplanie k Maruši, chladne jeho vzťah k Jule. Jej vnímavé srdce to vycíti, preto sa uzavrie, nič mu nevyčíta, nič sa nespytuje, len všetku svoju lásku a pozornosť venuje ich synovi.. Jej boľavý pohľad Joža mučí. Hnevá ho, lebo v ňom vzbudzuje výčitky. „Jozef videl, čo sa robí, i čakal, že mu to Jula musí povedať. Ale Jula nič nehovorila. –Iba sa díva na mňa… Keby som jej mohol aspoň povedať, ako sa díva! A či ju mám naozaj zbiť? Vari by ani nedbala, keby som ju zbil.“ 43
Jula začína chradnúť, máva kŕče pri srdci, je vyčerpaná prácou, ale stokrát horšie jej spôsobujú psychické muky a to, že si nedokáže uľaviť ani len plačom. „Pokorná Jula nikdy neplakala cez slzy, iba spopolavela, ak bolo veľmi zle, ale sĺz nemala vari od detstva.“ Jula, ktorá nikdy neplače na dúšok, lebo narieka po kúsku, ustavične.“ 44 Zíva v nej veľká prázdnota, takmer zbescitnie, lebo jej srdce je veľmi otupené. Dokonca nedbala ani keď ju Jozef Mak zbil. „… údery ju neboleli, boleli iba jeho, sťaby sa bol zbil sám, a to ani nie raz, ale i na druhý deň, i na tretí.“ No Vianoce priniesli Jule dar. Konečne sa mohla vyplakať. „Jule Makovej doniesli Vianoce dar. Veľmi dobrý dar: Jula sa v Štedrý deň mohla vyplakať. Myslíte, že je to málo? Či viete, ako strašne sa musí olovo rozochvieť, ako strašne bolestne, pokým sa rozplače? A či viete, ako sa ťarchy pomíňajú, ako sa uľahčia, keď sa roztopia na slzu? Kto nevie, tomu darmo rozprávať všetkými rečami sveta, nepochopil by ani z bla, ani len zďaleka, aký dar sú slzy, a keď sa rodili na svet, vtedy stíchlo i nebo, i zem, i hviezdy. Totiž keď sa rodia hviezdy, čo uľavujú. Vianočný Ježiš daroval Jule slzy.“ 45
Po Marušinej smrti vytriezvie Jozef Mak a Jula konečne pocíti jeho lásku a uvíta jeho návrat s veľkým odpustením. Vtedy však už je na smrteľnej posteli pretože pôrod, chudoba a duševná vyčerpanosť ju rýchlo oberali o všetku silu. Cíti úľavu. „Jožko, myslela som si, že nedožijem… Myslela som si, že si my nikdy, nikdy rozumieť nebudeme, a všetko bolo falošné, čo som si myslela. Veď ja teraz vidím, ako ma máš rád… Všetko vidím, a už je isté, boh nám pomôže.“ 46 Smutné je, že až na sklonku života skutočne pocítila Jožovu prítomnosť a podporu. Až dovtedy sa cítila prázna, plná ťažôb, ale teraz odchádza ľahká. „Ale vo mne už nič niet, už som všetko stratila, už som celkom prázdna. Dnes mala som v sebe ťažoby, ešte pred chvíľou som ich mala, lenže ich už nemám, už mi neostalo nič a šla by som ľahká. Veď viem, že na lavici sedí Jozef Mak. -Pravdaže je to Jozef Mak. Ale kto je Jozef Mak, kto?“ 47
A tesne pred smrťou, pred tým ako ju biela inovať zahalí nádherným závojom začala Jula Petriskovie žiť. „Keby si priložil ruku zbadal by si, že mi srdce ešte nebije, ešte je vždy stiahnuté ako kameň, ale keď si prišiel, keď ťa tu vidím, nuž pokojne si odpočiniem a srdce mi začne biť. Či vieš, Jožko: keď mi srdce začne biť, čo sa vtedy stane? Vtedy začne žiť svet.“ 48
JÁN MAK
Jano bol starší, nevlastný brat Joža Maka. Odmala bol veľký, silný, zdravý. O mladšieho brata sa v detstve musel starať, keďže matka- vdova mala veľa starostí postarať sa o chlieb. “Jano syn, čo mal v makovskom dome právo, vyše roka nosieval Jozefa Maka na chrbte.“ 49 Ako dieťa Joža často bíjaval, dávajúc mu tak na vedomie, že práve on je ten, kto má v dome väčšie práva. Jožko ho mal veľmi rád, rád počúval rozprávky, ktoré mu starší brat často rozprával. A na Janove bitky si zvykol, ba dokonca začínal ich považovať za nevyhnutnú súčasť ich súrodeneckého vzťahu. Jano nezabúdal Jožovi pri každej možnej príležitosti vyhodiť na oči, že je nemanželské dieťa a neustále mu to pripomínal. Takisto odmietal Joža živiť. „Žerieš Jožko!… Jožko, Jožko, veď sa dlho už z môjho nenažerieš…!“ 50
Po požiari v dedine, ktorý Makovcom zničil dom, násilník Jano nemal záujem postarať sa o nové bývanie pre seba i svoju starú matku. Toto vyrieši Jožo, ktorý si na Janovom pozemku postavil chalupu. Avšak počas jeho vojenčenia sa mu doň Jano bezostyšne nasťahoval. Zobral mu tak druhú najcennejšiu vec, ktorá mala byť len Jožova. Tou prvou bola Jožova veľká láska Maruša. Ani tá mu však po príchode z vojny nemala patriť. Vtedy sa opäť ukázal Janov charakter bez chrbtovej kosti, keď „veľkodušne“ dovolil Jožovi bývať v svojom dome. „Keď si prišiel, krivda sa ti nestane, -hovoril Jano Mak. – Ja ti nezatajím, že máš na chlupu trocha práva. Robil si, staval si, musíš aj mať. Maruša, hej! Povedz Maruša, či som ti vždy nehovoril, že Jožkovi prepustím polovicu chalupy, keď sa vráti?“ 51
Janovi sa však nehodila úloha manžela a otca. K Maruši sa správal násilnícky a odmerane, neprejavil štipku citu ani ich spoločnému dieťatku. „Nikdy by som si nebol pomyslel, že je Jano taký veselý človek, že tu v horách, v rubárskej kolibe dostáva inú tvár, iné oči a ruky, i dlane inakšie, reč teplejšiu, i dušu novú a širokú. Na zrenice nevinné plamienky, ako mávjú decká, a na gamby smiech, ako mávajú dobrí ľudia. Rozprestrie zavše veľké nemotorné ruky, akoby chcel objať všetky vrchy a jedliny, a zavše naširoko sa zasmeje nad hrncom medzi kolenami, rukávom poutiera si spotené čelo…“ 52  Pracuje ako rubár, ťažkou prácou v horách zabezpečuje živobytie. Má problémy s alkoholom a krčma sa stáva jeho druhým domovom. Nahromadenú zlosť si potom tyran Jano vybíja doma na žene. „A nabil Marušu i teraz, i zakaždým, keď sa vracal z hôr.“ 53 Úplne rozdielne sa však správa v práci medzi chlapmi, je veselší, uvoľnenejší.
Jano bol veľký kšeftár. Nielenže si privlastnil celú bratovu chalupu, ba dokonca mu z nej polovicu, bez chrbtovej kosti predal Bánocimu. Kupčí s ľuďmi a dohadzuje mladých a zdravých na prácu do Ameriky vôbec neberúc ohľad na to, že majú rodiny a blízkych, ktorých zanechávajú. Zbližuje sa aj s alkoholom a v krčme presedí celý deň, až kým po neho nepríde Maruša. Vôbec nevie prejavovať city lásky, ani k svojmu dieťaťu.
MARUŠA MEĽOŠOVÁ
Maruša bola dcérou Hany Meľošovej, krstnej mamy Jozefa Maka. Bola veľmi pekným a usilovným dievčaťom, práce sa nikdy neštítila. „Šumná stvora a robotná. Robieva za celý meľošovský dom.“ 54 Jozefa ľúbila čistou, úprimnou láskou. „Pohli sa cez konopiská ako jeden a zaľúbili sa túto noc. Keď ponad vrchy začal prichodiť deň, iba vtedy sa otriasla krásna Maruška a krásny Jozef Mak, lebo Maruška pobadala, že cez konope vpísali čiernu cestu.“ 55 Ich láska bola taká silná a bolo im spolu tak dobre, že správa o Jozefovom odasentovaní spôsobila obom veľký žiaľ. „Keď sa lúčili, v Maruši prebudil sa i posledný kútik ženskosti a plakala, keď objímala Jozefa Maka.“ 56 Po smrti svojej matky spôsobil starý Meľoš svojej dcére veľa bolesti a spravodlivého hnevu. Oddával sa totiž alkoholu a znásilňoval starú Makovku, ktorá u nich v tom čase bývala. Maruša bola veľmi empatická a súcitila s bolesťou iných. A tak ľutovala Jožovu mamu a hanbila sa za svojho otca. „…srdce jej začalo žalostne biť, a hej, hanbila sa v polotme, sťa by celý svet tu stál na konopiskách a ukazoval prstom na jej ošklivého otca.“ 57 Menila sa na silnú ženu, ktorú nič len tak ľahko nezdolá. S hrdosťou, chladne a prísne sa postavila svojmu otcovi a suverénne prevzala žezlo v Meľošovskom dome. „ A zato vstala ráno pevná ako oceľ, pevná ako mater domu, rozhodná a nezdržanlivá, prísna a vedomá si sily, že celá chalupa sosypala sa jej do hrsti a musí ju niesť. Hlasno vošla do chyže a prvého otca Meľoša potriasla za plece.“ 58Snažila sa pôsobiť neoblomne a ľahostajne. „Maruša, ty si ako bralo, -hovorili susedy, – ani hlas neostane v tebe, i ten sa odrazí.“ 59
Táto silná, šumná dedinčanka sa však radikálne zmenila. Život k nej nebol najprívetivejší –hanbila sa za otca, zobrali jej milého. Vydala sa za iného, Jožovho brata Jána Maka. Postihla ju aj choroba a silno ju poznačila strata prvého dieťaťa. Tieto rany boli príčinou jej chátrania na tele i na duši. Aké muselo byť Jožovo prekvapenie, keď namiesto svojej milej, usmievavej Maruše, našiel doma Marušu- tieň. „Videl Marušu suchú, bledú, zohavenú na tvári do nepoznania. Videl ju tupú, bezcitnú, polomŕtvu, hluchú ako drevo.“ 60Kedysi krásna Marušina tvár orapavela, kedysi citlivé a jemné bolo teraz Marušino srdce otupené. Akoby to ani nebola tá istá bytosť, ale skôr iná, úplne vymenená. „Vo dverách na prahu sedí špatná, vychudnutá, neograbaná žena.“ 61Starosti, ktorých mala nemálo, rozhodla sa Maruša riešiť alkoholom. „Marušu našiel pod šopkou v ostružlinách na zemi, i prikľakol si k nej. Popolavá bola, ba až zelenkavá, ako by už od vekov ležala tu, ako by bola splesnivela. Vidno bolo: ramená má tak rozhodené, ako jej samy padly, keď sa zrútila na zem. … a keď sa znova prizrel na sklený zrak Marušin, pozabudol, že Maruša dýcha, že žije a nevdojak prihol sa lepšie. Zblízka sivozelenkavá tvár bola ošklivejšia, zdala sa priezračnou, skoro takou, ako riedky papier, miestami zamastený. Jozef Mak jednako nemohol odvrátiť tvár.“ 62Život jej tak ublížil, že si nemohla dovoliť nechať ho naďalej ju trápiť, preto sa akoby stiahla do svojho ochranného panciera, zbezcitnela. Aj voči svojmu vlastnému dieťaťu sa správala ľahostajne. Zúfalá nevidela dôvod, prečo žiť ďalej.
S manželom Janom sa neľúbili. Maruša toho azda nebola schopná pretože sa nikdy nevzdala svojej lásky k Jožovi. Nečudo, že takýto vzťah ubíjal i samotného Jana. Vedomie toho, že vlastná manželka ho nie je schopná milovať ho mučilo. Vyriešil to svojsky. Utápal sa v alkohole a bity od neho boli Marušiným každodenným chlebom.
Avšak po stretnutí s Jožom, Maruša rozdúchala poslednú iskričku nádeje vzoprieť sa a zastaviť márnenie svojho života. Jej cieľom sa stáva zviesť Jozefa Maka za každú cenu. Už nebrala ohľad na jeho manželstvo s Julou, ktoré predtým ona sama žehnala. Len sa dravo prebíjala k tomu, čo si zaumienila, bez akýchkoľvek výčitiek svedomia. V zúfalstve a v bezvýchodiskovosti sa neváhala uchýliť aj ku krutému klamstvu- sľúbila Julu postihnutému Joťkovi Hiriačkovi. „Klamala ma vždy. Povedala mi, keď ťa bude Maruša mať, tak bude Jula moja.“ 63Maruša sa Jožovi zúfalo vtierala do priazne. Nikdy ho neprestala milovať a potláčaná túžba ju teraz úplne ovládla. Avšak Jožo mal strach z tejto chorobnej vášne. „Vtedy sa i naľakal Jozef Mak a zbledol. Iba myslieť nestačil, lebo sa mu Maruša v nasledujúcu chvíľu hodila na krk, bez slovíčka, azda bez najmenšieho vzdychu objala mu hlavu a pritisla sa k nemu ako v nekonečnom zúfalstve. Jozef Mak bol vtedy v najlepšej sile, ale s Marušou nevedel si rady. Nikdy nik by nebol tušil, aké ukrutne mocné má ramená Maruša- tieň.“ 64
Jožovo odmietnutie Marušu úplne odrovnalo. A keď zomrie nádej, už nič neostáva. Ešte viac ponorila sa Maruša do alkoholu, čo sa jej nakoniec stalo osudným. Zomiera pri vyváraní bielizne. „… Maruša sa viac nehla, iba ľavá dlaň sklzla sa s okraja zvárky, ruka vbehla do vody…“ 65