HISTORICKÁ A KULTÚRNOPOLITICKÁ SITUÁCIA V ROKOCH 1918-1945

September 10th, 2010

Vznik Československej republiky 28. októbra 1918, ktorému predchádzali porážky Rakúsko-uhorskej monarchie počas 1. svetovej vojny, ako aj Veľká októbrová socialistická revolúcia, vytvoril podstatne priaznivejšie podmienky pre rozvoj národného života Slovákov a zmiernil krutý národnostný a sociálny útlak bývalého Rakúsko-Uhorska. Vďaka oslobodeniu od maďarizácie sa slovenčina dostala do verejného života.
Boj za sociálne a politické práva pracujúceho ľudu však naďalej pokračoval. Ani Československo neuniklo revolučnej vlne, ktorá sa po vojne zdvihla v mnohých európskych krajinách. Na východnom Slovensku bola 16. júna 1919 vyhlásená Slovenská republika rád. V Čechách vyvrcholili zrážky proletariátu s buržoáziou a sociálnymi demokratmi v roku 1920 generálnym štrajkom, ktorý sa rozšíril takmer na celé územie republiky. Víťazne z neho vyšla buržoázia, čo spôsobilo, že sa Československá republika až do roku 1945 ako parlamentná demokracia, budovaná podľa západného vzoru. Porazená robotnícka trieda zreorganizovala svoje rady. V máji 1921 bola v Prahe založená Komunistická strana Československa, ktorá svojím politickým programom aj činnosťou bojovala proti rôznym formám útlaku.
Československo zmietali aj vnútorné rozpory. Jedným z prostriedkov upevnenia moci vládnucej buržoázie bola totiž ideológia čechoslovakizmu a jednotného československého národu. Proti tomu sa ostro stavala opozičná časť slovenskej buržoázie s jej programom separatizmu a autonomizmu. Vďaka týmto rozporom, ale aj zrade našich západných spojencov sme si nezachovali štátnu suverenitu a podľahli sme fašistickej rozpínavosti.
Od mníchovského diktátu a viedenskej arbitráže v jeseni 1938, ktorá nasledovala vyhláseniu autonómie Slovenska 6. októbra 1938 a vďaka ktorej Slovensko prišlo o úrodné južné oblasti, viedla cesta k okupácií Čiech a Moravy a na Slovensku k nastoleniu klérofašistického režimu. Počas šiestich rokov, kedy sme sa ocitli v područí nemeckej diktatúry, prebiehal na domácej pôde, ale aj v zahraničí československý protifašistický odboj. Najmohutnejším ozbrojeným vystúpením bolo Slovenské národné povstanie, ktoré trvalo od 29.08.1944 do 27.10.1944. Československo bolo definitívne oslobodené v máji 1945 Sovietskou armádou a mohlo tak vstúpiť do novej epochy socializmu.
Počas celého tohto obdobia dosiahlo Slovensko pozoruhodné výsledky v kultúrnom rozvoji. Slovenčina prenikla do škôl aj úradov, stala sa štátnym jazykom. Už v roku 1919 obnovila svoju činnosť Matica slovenská v Martine. V tom istom roku bola založená Univerzita Komenského v Bratislave. Vznikali aj ďalšie národné inštitúcie napomáhajúce rozvoju literatúry a umenie napríklad národné divadlo (1920) a Československý rozhlas (1926).
Zmena spoločenského postavenia literatúry bola spôsobená odlišnosťou spoločenského vývinu po roku 1918, zmenou politických štruktúr, triednymi rozpormi, svetovou hospodárskou krízou, medzinárodnou expanziou fašizmu a novými životnými pocitmi súvisiacimi s týmito zmenami.
LITERÁRNY VÝVOJ NA SLOVENSKU
Od prvých poprevratových čias panoval v slovenskom literárnom svete čulý ruch. Priaznivejšia politická situácia sa prejavila aj v literatúre, pre toho obdobie je príznačná spoločná existencia rôznorodých prúdov a žánrov. V poézií okrem symbolizmu nastupujú aj básnické smery, ako poetizmus, konštruktivizmus a surrealizmus a neskôr, v tridsiatych rokoch aj katolícka moderna a nadrealizmus. Boli vydávané viaceré zborníky a edície, ktoré prezentovali poprevratovú tvorbu napríklad Zborník mladej slovenskej literatúry (1924) alebo Slovenský literárny almanach z roku 1931. Aj v próze je dobre viditeľná pluralita literárneho vývoja, napríklad smerovanie realizmu tromi smermi- kritický, sociálno-psychologický a socialistický.
Vystupujú tu tri literárne generácie. Prvú, staršiu generáciu, tvorili starší spisovatelia ktorí aj po prevrate pokračovali v literárnej činnosti. Boli to najmä Martin Kukučín, Jozef Gregor Tajovský, B.Slančíková Timrava, Elena Maróthy Šoltésová a iný. K nim môžme zaradiť aj spisovateľov, ktorí síce začali tvoriť už pred prvou svetovou vojnou, ale ťažisko ich tvorby je práve v medzivojnovom období. Tvoria spojovací článok medzi staršou, predvojnovou a novou, povojnovou literatúrou. Sú to napríklad Janko Jesenský a Ladislav Nadaši- Jégé. Martin Rázus, Štefan Krčméry a čiastočne aj Ján Hrušovský tvorili strednú generáciu, ktorá bola v časoch prevratu už umelecky sformovaná. Asi v tridsiatych rokoch začali do literatúry pribúdať nové skupiny autorov, ktorí vytvoril novú, mladú generáciu slovenských spisovateľov. Patrili sem Peter Jilemnický, Dobroslav Chrobák, Margita Figuli, Gejza Vámoš a Miloslav Urban.
        Dôležitú úlohu zohralo časopisectvo. Pod vedením Štefana Krčméryho začali v roku 1922 opäť vychádzať Slovenské pohľady. Vydávali sa aj iné časopisy venujúce sa otázkam kultúry, umenia a literatúry- Mladé Slovensko, Elán, Tvorba, Svojeť a iné. Na socialistickú kultúru nadviazal aj časopis DAV, literárno-umelecký časopis rovnomennej skupiny komunistických intelektuálov.
SOCIÁLNO-PSYCHOLOGICKÝ REALIZMUS
Sociálno-psychologický realizmu je jednou z troch vetiev na ktoré sa realizmus na Slovensku počas medzivojnových rokov rozčlenil. Vychádzal z domáceho i svetového realizmu, využíval aj jeho tradičné žánre aj postupy, no vidieť v ňom vplyv expresionizmu. V dielach prevláda sociálna tematika, zobrazujú obyčajného, chudobného človeka v dedinskom či vidieckom prostredí, zameriavajú sa na sociálnu problematiku typickú pre Slovákov ako bola bieda a vysťahovalectvo. Autori už nepodávajú realitu čitateľovi priamo a jasne, naopak, snažia sa preniknúť do hĺbky človeka, zachytiť jeho psychiku a myslenie a tak podať obraz o jeho živote a prostredí. Tento pohľad do vnútra ľudí je dôležitejší ako zobrazenie reality vonkajšieho sveta. „Vraciame sa k Hronskému pomaly, namáhavo, cez nánosy času a cez prekážky v nás samých, ale vraciame sa k nemu s inštinktom vysmädnutých ľudí, pre ktorých je spojenie s jeho slovom životnou nevyhnutnosťou. Tak sa rieka vracia k svojmu prameňu.“ (Ján Švantner) 2